Prvé myšlienky nastali len čo mi začali vyrastať z chrbta krovky a chcela som vyletieť. Veľkomestá, široké pláne, pláže, sloboda! Zbohom sídlisko a pešia zóna, ktorú prejdem na bicykli za minútu (keď idem aspoň stovkou). Prvé rozčarovania a nadšenia z veľkomiest. „Čikágo, Paríž, Dilí, Róma“, takto chutí svet, skutočný, veľký! Návraty domov boli vždy príjemné, krásne. Každý strom, každá dopravná značka, každý obchod so slovenskými nápismi (niekde) boli „polahobou“ na duši. A slovenčina! Nádherné. Farby záhradných orchideí a exotických paliem bledli každou sekundou.
Tento návrat bol nadlho. A tak si opäť vravím, vŕta mi v hlave... Nebudem predsa v tejto diere. Ťahá ma to na juh, nemusí to byť ani cudzokraj. Stačí hlavné mesto. Veď tu u nás zima trvá pol roka. Kým rodáci južania už jedia melóny, my vtedy ešte len znášame kabáty do pivníc, aspoň pre pocit, že prišlo leto. Cestujeme zásadne nabalení teplými vecami a postupne ich zhadzujeme. To preto sa potom po Bratislave premávame s obrovskými taškami plnými svetrov (čo nám neumožňuje naplno si užívať nakupovanie). No nie je to len tým podnebím, po ktorom sem-tam zabažím. Príležitosti, zábava, kultúra, koncerty, galérie! Dobre, priznávam, aj obchody. Nie že by sme ich tu nemali, ale... Strúhať parádu na námestí, kde prevládajú vietnamské tepláky, nie je frajerina. Malé mesto, moje rodisko i bydlisko mám naozaj zo srdca rada. Je slnečné a pokojné. A vôbec nie je až také malé. Viem o jeho krásach, o čistých parkoch, o tichu večer, keď sa chystám na spánok. Stále je tu toľko zákutí a miest, ktoré nepoznám. Uvedomujem si krásu víkendov, keď stačí len pár minút a ocitnem sa na úpätí hôr, v ktorúkoľvek stranu sa vydám. Voňavý vzduch ráno, potom, ako sadne prvá rosa, horúci jarný deň so závanom chladného vetra, ktorý pred len pár chvíľami olizoval snežný hrebeň. Nemusím dvakrát rozmýšľať kam pôjdem. (Takmer) žiadny hluk a žiadny smog, pokojný deň bez zhonu, zápchy, nadurdených tvárí v autobusoch, električkách... To všetko si uvedomujem a vnímam, to všetko si v mojom meste tak nesmierne cením. Ale toto nemá byť óda na moje krásne mesto. Opäť prichádza tá myšlienka. Leť! Svet je veľký! Úspešné reklamné slogany sa mi zaryli do pamäte a ja im verím, pretože viem, že to tak je. Toľko možností, príležitostí, život, pohyb, rozvoj (nehovoriac o haute couture)! Tak dýcha veľkomesto. Hmýri farbami a ľuďmi, má mnoho tvárí, a pre nás pocestných, niekedy toľko sklamaní. Nenadarmo sme sa narodili tam, mimo veľkomiest. Nevieme si na smog, hluk a toľkých rýchlych ľudí zvyknúť.Chýbajú nám hory, zasnežené svahy na dohľad a pokojné večerné ulice. Aké jednoduché.
Možno raz odídem do veľkomesta a potom sa opäť vrátim. A možno nie. A ak raz budem spokojne pred spaním premýšľať len tak, napríklad nad tým, ako naše deti rastú, už teraz viem, že to bude moje šťastie.
Kdekoľvek budem.
