Klapka.
Prvý prechod cez obývačku. Počasie. Zajtra cestujem a tak sa pristavím a nezáväzne počúvam. Moderuje bývalá misska, oblečená v kapsáčoch a mikine. Dobre, veď je mladá. Má síce dlhé nalakované nechty ale to určite patrí k móde (keby náhodou niekto v tom oblečení pochyboval, že je žena). Lenže čo sa týka prejavu, možno lacnejšou variantou pre televíziu by bol robot. Aspoň by sa diváci nečudovali, prečo skoro vôbec nemrká, rozhadzuje štylizovane rukami v presných časových intervaloch do strán, spája ich opäť v elegantnej póze pred solar plexom a hlas má „posadený“stále v jednej tónine (dokonca aj keď hovorí, že bude znova snežiť!). „Teším sa na vás opať zajtra. Dovidenia.“ Končí svoju prácu s čítačkou. Podľa jej výrazu a tónu zapochybujem. Ak sa ona teší, tak ja zjem toho pavúka, ktorý práve počal zlaňovať roh obrazovky. Bežím pracovať, znechutená, že bude zima. Keby aspoň povedala, že sa oteplí!
Spomínam na nočnú moru z detstva. Úžasná moderátorka, pani Ada Straková, tam bohužiaľ vystupovala v úlohe záporného „psycho“ hrdinu. V pozadí TV obrazovky šemelila neidentifikovateľné slová, postupne „naberala obrátky“ a hovorila čoraz hlasnejšie a rýchlejšie. Spoza nej vystupovali z tmy reflektory auta, ktoré sa úmerne s jej hlasom stále približovali. Jednoducho psycho. Dúfam, že nedôjde k zmene obsadenia. Na Adu som si už celkom zvykla.
Klapka.
Musím znova prejsť obývačkou. Chcem sa len napiť vody! Tento krát televízne superhviezdy radia ženám, ako sa obliekať. V ušiach mi zaškrípalo a musela som zastať. Dara R. hovorí po slovensky. „Áno, aj mne sa ťie boťičky páčija. To tričko ma baví.“ Moje stresové receptory sa dali do pozoru. Musela som sa obzrieť, kto ma ohrozuje. Našťastie, bola to len usmievavá blondínka, ktorej ľavá bradavka vykúkala z „topu“, ktorý ma „ďesňe nebaví.“
Klapka.
Bežím do úkrytu. Smädná.